TEMNOTY SVÄTÝCH – SVETLO V TEMNOTÁCH SVETA

            Nedávno prekvapilo i zarazilo svetovú verejnosť odhalenie listov blahoslavenej Matky Terezy z Kalkaty. Tá sa v nich vyznáva zo svojho utrpenia, prázdnoty, z pocitu neprítomnosti Boha. Tieto listy vyšli z príležitosti 10. výročia úmrtia Matky Terezy v útlej knižočke pod názvom Príď a buď mojím svetlom. Mnohé z nich sa zachovali napriek výslovnému želaniu Matky Terezy, ktorá žiadala, aby boli zničené. Cirkev rozhodla, že zničené nebudú, hoci ich autorka to tak chcela.
            Každý, kto pozná aspoň trochu dielo Matky Terezy, predpokladá, že to, čo robila, robila preto, lebo mocne pociťovala vo svojom živote prítomnosť Boha. Vyšlo však najavo, že ona nielenže nepociťovala jeho prítomnosť vo svojom živote, ale nepociťovala prítomnosť Boha ani v modlitbe, ani v blízkosti Eucharistie. Ba boli i chvíle, keď pochybovala o tom, či Boh vôbec existuje. Keď v decembri 1979 v Oslo prijímala Nobelovu cenu mieru, jednoduchá, odetá do typického bielo-modrého sárí, sa prihovára: „Kristus je všade, v našich srdciach, v našich úsmevoch...“ V tom istom období sa však sťažuje svojmu duchovnému radcovi, že Kristus je pre ňu stále neprítomný. Vo svojom liste hovorí: „Prázdnota v mojej duši je pre mňa taká veľká, že sa dívam, a nevidím, počúvam, a nepočujem, jazyk sa mi pohybuje, a nehovorím. Modlite sa za mňa, aby som Bohu vedela dať voľnú ruku.“ A v ďalšom zo svojich listov píše: „Toľko protirečení nachádzam vo svojej duši: hlboké dychtenie po Bohu, až také hlboké, že mi spôsobuje neprestajné utrpenie, a zároveň pocit, že ma Boh nechce. Cítim sa byť odmietnutá, prázdna, bez viery, bez lásky a bez nadšenia. Nebo neznamená pre mňa nič. Zdá sa mi ako prázdne miesto.“
            Pre niekoho sú to prekvapujúce, pre iného až hrozivé slová. Pravdou však je, že v živote takmer všetkých svätých sa nachádzajú obdobia temnôt. U Matky Terézie je toto obdobie výnimočné tým, že trvalo tak dlho – trvalo od momentu, kedy začala dielo lásky v službe najchudobnejším a pretrvávalo až do jej smrti. V jej zápiskoch nie je ani zmienka protestu voči Bohu či proti Cirkvi. „Najťažším výzvam čelíme nie vonku, ale v našom vnútri,“ odkázala svojim spolusestrám.
            Pápežský kazateľ Raniero Cantalamessa hovorí: „Keď si predstavíme, že Matka Tereza zotrvávala hodiny pred Eucharistiou „takmer uchvátená“, ako hovoria svedkovia, ktorí ju videli a keď si predstavíme, v akom stave sa nachádzala, to je skutočné mučeníctvo. Áno, mučeníctvom je necítiť Boha, a zotrvať pred ním. A preto je divné, ak sa niekto čuduje listom Matky Terezy a hovorí, že by sa nemali zverejňovať, aby sa zabránilo neistote a pohoršeniu ľudí. Ateisti sa netrápia pre neprítomnosť Boha, pre Matku Terezu to bola najstrašnejšia skúška, akou mohla prejsť. Azda musela žiť tak, ako by Boh neexistoval, aj na odpykanie hriechov šíriaceho sa ateizmu. Prežívala to hlboko, s vierou. Prežívala svoju temnotu ako svoje poslanie. Verím, že i pre toto všetko jej patrí miesto medzi najväčšími v dejinách kresťanskej svätosti.“
            Nechápeme, ako je možné, že niekto tak oddaný Bohu i službe človeku necítil prítomnosť Boha, dokonca o Bohu pochyboval. Častokrát si svätých predstavujeme ako tých, ktorí sú uchvátení do Božej dôvernosti, do svetla jeho prítomnosti, do istoty jeho vedenia. Hovoriť o stavoch ich temnoty, ich nemohúcnosti a slabosti sa zdá byť akýmsi tieňom na ich osobnosti, v ktorej mnohí nachádzajú zdroj inšpirácie.
            A pritom, i práve pre tie mučivé noci v hĺbke ich duší sú pre svet svetlom, nádejou, silou, ktorá vychádza z ich slabosti a je premieňaná Bohom na nesmierne dobro – pre ľudí pochybujúcich, tápajúcich, prázdnych, hľadajúcich..., skrátka pre všetkých.